Bodka za (hudobným) rokom

Autor: Samuel Ivančák | 21.12.2018 o 17:07 | Karma článku: 1,68 | Prečítané:  264x

Ako sa meria hudobný zážitok? Jedine len tak, že počas koncertu je potrebné doslova lapať po dychu, ustáť vlny emócií alebo sa im rovno celý poddať a užívať si to. Odpoveď si nájde každý sám, zo svojich zážitkov.

Celkom podobne vyzerala hudobno-koncertná bodka za týmto mojim hudobným rokom.
8. december bol hudobnou bodkou s anglickou neo-progresívno rockovou skupinou Marillion, ktorá patrí medzi tie najviac môjmu srdcu blízke. Bolo mi dopriaté vidieť túto kapelu dva roky dozadu - v auguste 2016 v Plzni. Po týchto dvoch rokoch to bolo ozaj príjemné znova zažiť neopakovateľný hudobný zážitok a nechať na sebe pôsobiť svoju milovanú hudbu.

Miestom konania bolo Sono centrum, geniálne vďačný akustický priestor, akurátne veľký (1200 osôb) a vlastne presne podľa mojich predstáv - osobne, koncerty v obrovských halách a štadiónoch nemám veľmi rád. Čím väčší priestor, tým menší kontakt s publikom. Menší priestor ponúka zasa väčšiu intimitu a kontakt kapela - publikum je citeľnejší. Jediné, čo sa nemení sú emócie, ktoré sa v človeku nepochybne zvíria a môžu prerásť až v zážitok, ktorému sa hovorí ,,zažívanie samého seba".  A kľudne môže to byť aj v klube pre 100 ľudí alebo na štadióne pre 20 000 ľudí (obidva prípady som zažil). 

Marillion je kapela so špičkovými muzikantmi, ktorá si prešla svojimi výstupmi aj pádmi. Momentálne sa (a nielen Marillion) drží na postupnom výstupe vyššie, stále si drží to, pre čo je táto kapela takou čarovnou a rokmi na pódiách (skoro 40 rokov) sa symbióza medzi jej členmi zmenila v jeden dýchajúci organizmus s prstami na klávesách - Mark Kelly a Steve Hogarth, na strunách -Steven Rothery a Pete Trewavas, s paličkami v rukách - Ian Mosley a charizmatickým frontmanom so skvelým hlasom menom Steve Hogarth. 

Koncert otvoril Steven Rothery uvedením svojej dcéry Jennifer a klaviristu Riccarda Romana ako predskokana pre Marillion. Trefná bola Stevenova poznámka o tom, že tento večer bude výnimočný. A aj bol. V tom sa Steven jednoznačne nemýlil. Jennifer s Riccardom uviedli celé Sono centrum do intímnej nálady celkom obyčajným spojením hlas - klavír, avšak neobyčajne krásnym hlasovým prejavom ma Jennifer absolútne očarila. 

Marillion vystúpili na pódium čosi po 21. hodine. Úvodnou piesňou sa stala skladba El Dorado (FEAR). Už pri prvej skladbe, vlastne ani nie tam, ešte kdesi dávno pred začiatkom koncertu vo mne emócie vzbudzovali neuveriteľné pocity šťastia z toho, že zrazu pred sebou uvidím hudobníkov, ktorí za tým všetkým stoja. Práve tých, ktorí sú v tom najlepšom slova zmysle zodpovední za to, čo sa vo mne deje pri hudbe Marillion. Koncert plynul súvisle - piesne boli za sebou vyskladané tak, aby tvorili istým spôsobom spojenú hudobnú suitu z rozličných období kapely. 

V setliste dominovali dve dlhé skladby z albumu FEAR - El Dorado a The Leavers, ktoré ohraničovali hlavnú časť koncertu. Medzi nimi odzneli staršie skladby - zo začiatkov pôsobenia Stevea Hogartha v kapele - Seasons End, No One Can, Cover My Eyes... z veľdiela Brave odzneli The Great Escape a Wave & Mad. A zopár ďalších... Zasvätení vedia, že pred Steveom Hogarthom bol v skupine spevák Fish, z ktorého repertoáru odznela iba záverečná skladba Garden Party.

Brno bolo posledným mestom na Theatre tour 2018 a koncert bol dlhší než zvyčajne. Kapela sa teda viackrát na pódium vrátila. A možno to bolo aj hlasnými ováciami celého (vypredaného) Sono centra. Záverečnou skladbou Garden Party sa Marillion definitívne rozlúčili s publikom rozlúčili. S kapelou to ale nebol posledný zážitok...  

Prvým zážitkom s kapelou bol ten, keď som zistil, že kapela je ubytovaná v tom istom (Sono) hoteli, ako ja - bolo to náhodné stretnutie s gitaristom Stevenom Rotherym vo výťahu. Ten ďalší rad zážitkov bol s každým ďalším členom kapely, na ktorých som trpezlivo čakal na recepcii hotela následujúce ráno. Koncerty sú pre mňa komplexným zážitkom - samotný koncert a k tomu stretnutie s členmi kapely. To je obohatenie, ktoré je naozaj neoceniteľné. Všetci sa veľmi ochotne podpísali a aj so mnou odfotili. 

Vlastne, čo viacej si priať? Pre mňa je toto čosi, čo pre niekoho nemusí znamenať nič. Pre mňa to však znamená to najväčšie šťastie. Tie vlny a tsunami emócií, ktoré mnou v ten sobotný večer prešli zo mňa strhli všetko prebytočné, až tam, kdesi vnútri som ostal úplne nahý. Veď čo iné je úlohou umenia, hudby konkrétne? Je to všetko o emóciách a o hlbokom prežívaní. Koncerty sú čímsi tak intenzívnym, že sa tomu ozaj nič nevyrovná. A tento koncert patrí medzi tie najlepšie a najintenzívnejšie, aké som kedy zažil. 
A teda... z Brna som rozhodne odchádzal iný, než som tam prišiel. Tento pocit rozhodne patrí medzi tie najlepšie.


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?